277158_clanok_foto_494

Josef Korbel sa narodil 17. januára 1907 v Prahe. Vyrastal v mestečku Přelouč,  kde jeho otec vlastnil továreň na poľnohospodárske  stroje. Navštevoval textilnú umeleckú priemyslovku a stal se textilným kresličom v Brne. Potom sa 25. novembra1925 stretol s Armádou spásy a uveril v Ježiša Krista ako svojho Pána a spasiteľa. Potom nastúpil do dôstojníckej školy Armády spásy v Prahe a po čas 22 rokov pracoval v ich radách v Kladne, v Prahe, v Plzni, v Ostrave a v Brne. Jeho manželka Erna von Thun sa narodila v Solingene v Nemecku, až do svojej svadby v roku1933 pracovala ako sekretárka na hlavnom veliteľstve Armády spásy v Prahe.
Na konci 40. rokov sa manželia Korbelový s celou rodinou chystali k odjazdu do Južnej Afriky, kde mali začať misijnú prácu. Deň pred odjazdom do cudziny v októbri 1949 bol Josef Korbel zatknutý agentami ŠTB a uväznený. Bol presvedčený, že ho čochvíľa prepustia, že se jedná o omyl, pretože nespáchal žiadny zločin. Čím se previnil, sa dozvedel až pri zinscenovanom súdnom procese. Jeho zločin spočíval v tom, že vedel výborne pracovať s deťmi a mládežou a pre komunistický režim bol nebezpečný tím, že z jeho hľadiska medzi mládežou šíril socialistickému zriadeniu nepriateľskú náboženskú propagandu. Za tento „zločin“ bol odsúdený k 12 rokom vezenia, v ktorom mal bit podrobený komunistickej prevýchove – jeho návrat do spoločnosti ale bol nežiaduci.

Komunistická prevýchova spočívala v surovom mlátení, týraní samoväzbou v úplnej tme, ustavičnom šikanovaní. Cynický veznitelia ho napr. zavreli do cely, ktorú zdieľal s nebezpečným duševne chorým človekom. Josef Korbel vo svojej knihe „V nepřátelském táboře“ spomína, ako sa tohoto človeka najskôr bál, ale nakoniec ho premohol súcit, začal ošetrovať  jeho hnisavé rany na nohách, modlil se za neho a nakoniec si získal jeho dôveru. Postupne zistil, že se jedná o komunistického funkcionára, ktorý skutočne spáchal ťažký zločin a trpí výčitkami svedomia (ktoré ho doviedli na prah šialenstva), pretože udal iného človeka, ktorému teraz hrozila poprava. Bol zúfalý z toho, že ublížil svojmu priateľovi a zároveň sa nesmierne bál smrti. Korbel si získal jeho dôveru (a šokoval tím dozorcov, s ktorými tento človek vôbec nekomunikoval, vydával len zvieracie škreky). Potom s ním dlho a trpezlivo hovoril o Božej láske a modlil sa s ním, až prijal Ježiša Krista a s ním získal vnútorný pokoj. Presvedčil ho, aby podpísal svoje priznanie, potom sa  ich osudy rozdelili. Korbel sa o mnoho neskôr od iných spoluväzňov dozvedel, že tento muž (Miroslav) pred komunistickým súdom odvážne svedčil o svojej viere a upozornil týchto zatvrdilých ľudí, že aj oni budú raz stáť pred súdom Božej spravodlivosti. K prekvapeniu všetkých porota tohoto muža neodsúdila k trestu smrti a jeho priznanie zachránilo aj jeho druha pred popravou…
Komunistický veznitelia uplatňovali rôzne brutálne aj rafinované metódy, aby zlomili vôľu svojich väzňov. Korbela prevážali z miesta na miesto, (asi sa báli jeho pôsobenia na spoluväzňov) napriek tomu sa mu darilo medzi nimi šíriť evanjelium. Postupne dospieval k pochopeniu, že v jeho zatknutí a uväznení bol Boží zámer, aby mohol aj týmto najbiednejším, zúfalým ľuďom sprostredkovať zvesť o Božej láske a odpustení. Ale aj na neho samého mali tvrdé podmienky väzenia zničujúci vplyv. Vo chvíľach najväčšieho zúfalstva a beznádeje ho ale vždy posilnili prežitky a zjavenia, vďaka ktorým vedel, že aj v tejto situácii je Boh s ním: Raz ho v pracovnom tábore krutý dozorca v zime pripútal zo zdvihnutými rukami k drôtenému oploteniu a nechal ho deň visieť na plote. Keď už úplne omdlieval, uvidel, ako sa jeho rúk dotýka iná ruka, ruka prichádzajúca zhora, s ranami na zápästí. Prestúpila ho vlna tepla a pokoja a uvedomil si, že mu dodáva silu Ukrižovaný. Inokedy, ešte vo väzbe, se na neho vrhla pri výsluchu skupina besniacich agentov ŠTB. Korbel se schúlil do klbka a v duchu volal o Božiu pomoc. Naraz si všimol, že necíti žiadne údery – ako by okolo neho bola nejaká neviditeľná bariéra a agenti miesto neho sa mlátili navzájom. Keď videli, že mu nemôžu ublížiť, odviedli ho nahnevane do cely. Najhoršie mu ale bolo neskôr v samoväzbe, keď úplne stratil pojem o čase a začal blúzniť. Bol úplne vysilený, strácal pamäť, už ani nebol schopný sa posilňovať slovami Biblie, pretože si na žiadny verš z Písma nemohol spomenúť. Volal k Bohu a ten mu pred očami vytvoril žiarivý obraz, ktorého sa mohla jeho myseľ chopiť a postupne sa vďaka tomu spamätal.

Vo svojej knihe spomína na mnoho spoluväzňov, ktorí boli tak ako on nevinní a prechádzali podobným utrpením. Ich osudy ale boli často tragické – jeden z nich zomrel v ten deň, keď mu bolo oznámené, že je prepustený. Jeho srdce, ktoré bolo toľkokrát strýznené, neunieslo túto radostnú správu. Keď nakoniec Korbela prepustili (stalo se to trochu skôr, ako vypršal jeho pôvodní trest, pretože se československá vláda zaviazala podpisom medzinárodných zmlúv, že nikoho už nebude väzniť za náboženské presvedčenie), bola z neho fyzická aj psychická troska. Nemohol nájsť žiadnu prácu, iba fyzickú, a pokiaľ nejakú našiel, (umývanie okien), omdlieval pri nej, čo viedlo k jeho zraneniu. Čo ho trápilo ešte viacej, bola skutočnosť, že sa úplne odcudzil svojej rodine – opúšťal svoje deti ako malé a keď sa vrátil, boli už dospelí. Korbelovi mali tri deti: Borise Helmutha, Alenku Eriku a Viktora Gothartta. Komunistické väzenie ho pripravilo o ich detstvo. Ako následok väznenia naviac trpel nekontrolovateľnými zmenami nálad, bol hrubý na svoju ženu a deti, tak že sa ho báli.

Postupom času sa ale jeho stav zlepšil, našiel si zamestnanie ako sprievodca a potom vodič električky – tu nikomu nevadilo, že je ideologicky nespoľahlivý. Jeho rodina ale naďalej trpela dôsledkami jeho väznenia – deti nemohli študovať, napriek tomu že boli talentované. Nepriamym dôsledkom komunistickej šikany potom bola aj smrť najmladšieho syna pri vojenskej službe, ktorú vykonával u pracovných čiat a utrpel behom nej smrteľný úraz. V roku 1968, po potlačení „Pražského jara“, emigrovala celá rodina na západ. Od mája 1969 stáli Josef a Erna Korbelovi v čele zbore Armády spásy v Arbonu vo Švajčiarsku. V roku 1971 boli preložení do Chicaga, kde pracovali ako evanjelisti. V roku 1973 odišli do dôchodku, ale vo svojej práci pokračovali. Konali evanjelizačnú prácu aj v Austrálii, na Novom Zélande, na Karibských ostrovoch a na Havaji. Behom evanjelizačného ťaženia v St. John na Novom Foundlande dne 2. mája 1980 Erna náhle zomrela. Josef Korbel žil v Colorade v USA. V 80. rokoch mohol opäť navštíviť svoju rodnú zem. Po sametovej revolúcii  žil v Prahe. Zomrel roku 2002.

Podľa knihy Josefa Korbela V nepřátelském táboře

jej obsah je možné si vypočuť na internete:

http://sotva.blogspot.cz/2011/07/josef-korbel-v-nepratelskem-tabore.html

pridávam ešte zaujímavý odkaz zo  spomienkou na J. Korbela v angličtině:

http://www.frankallnutt.com/FS.2010.04.24AndrewCorrieJoe.html

poznámka na okraj: najstarší syn J. Korbela Boris Helmuth bol neskôr v USA veľmi úspešným podnikateľom, stal se mnohonásobným milionárom. Pôsobil nejakú dobu po roku 1989 aj v Československu. Jeho pôsobenie u nás je spojené s úspechmi futbalového klubu Slavie Praha v 90. rokoch (bol prvým veľkorysým investorom českého futbalu na klubovej úrovni). Znechutene ale spoluprácu zo Sláviou skončil potom, čo bol podvedený ich funkcionármi.

korbelweb