Ako sa to všetko začalo.

V Moldavsku som pracovala v škole ako dirigentka detského speváckeho zboru. Mala som tam kolegyňu ktorá my rozprávala o Armáde Spásy, secondhande ktorý majú v budove a snažila sa ma prilákať do cirkvi. Jedného dňa mi povedala „Keď neprídeš túto nedeľu, tak už nechoď“, a práve tieto slová ma dostali. Bolo to také neskutočné, hrozné… Tak som sa rozhodla že najbližšiu nedeľu nebudem vyspávať, ale pôjdem pozrieť do Armády Spásy. Hneď ako som v nedeľu ráno do zhromaždenia prišla chytilo ma to všetko za srdce. Ľudia ktorí tam stáli my rozprávali o tom ako sa za mňa modlia a ako očakávali môj príchod medzi nich. Ja som si pokladala otázky „ako ste sa mohli za mňa modliť, keď ste nevedeli kto som?“. Na túto moju otázku som dostala odpoveď, „Boh vie o tebe úplne všetko“. Toto bol začiatok môjho poznávania Boha. Jednou z vecí ktorá ma oslovila najviac, bola radosť ktorú som v cirkvi medzi ľuďmi videla, nebola to radosť z tohto sveta, bolo to nádherné. Vždy som si pokladala otázky čo bude so mnou v budúcnosti, ako to všetko bude a toto bolo jedným z blokov ktoré ma nepustili ďalej. Moje obavy z budúcnosti. Ale práve tam v cirkvi som našla odpovede na moje otázky, chcela som tú radosť ktorá tam bola. Moja prvá cirkev kde som začala slúžiť bola v meste Kišinev v Moldavsku. Viedla som detský spevácky zbor, ženský zbor a zároveň mužský spevácky zbor.

IMG_20161028_162728

Prvý krát po dlhšom čase som sa stretla zo svojim manželom Vitaliem na ulici v Kišineve a hneď som ho pozvala do cirkvi. Vitalie videl na mojej tvári úsmev, zmenu v mojom živote ktorú spôsobil Ježiš. My sme sa pred tým poznali z vysokej školy na ktorej sme obaja vyučovali. Vitalie reagoval na moje pozvanie a prišiel medzi nás do zboru Armády Spásy kde začal slúžiť tím že viedol dychový súbor. Toto bolo obdobie kde nás Boh premieňal a formoval naše životy. Ja osobne som sa v tom čase keď som stretol Innu cítil byť kresťanom, avšak moje navštevovanie cirkvi bolo veľmi sporadické. Do cirkvi som zašiel iba občas, v čase sviatkov alebo iných výnimočných príležitostí. Do Armády Spásy sme však začali spolu s Innou chodiť pravidelne. Veríme že práve v tom čase sme boli spolu s Innou Bohom povolaní do služby Bohu v radoch Armády spásy. Pamätám sa že v tom čase som sa modlil „Bože, ja chcem byť súčasťou Tvojej cirkvi“. Verím že práve toto bola odpoveď na túto modlitbu. V tom čase som mal 26 rokov a chcel som naozaj manželku od Boha, chcel som aby bola kresťanka a verím že stretnutie s Innou bolo odpoveďou na túto druhú modlitbu. V roku 1995 sme boli spolu na vysokej škole, ale v roku 1999 nás Boh spojil iným spôsobom. Toto bolo obdobie kde nás Boh premieňal duchovne ale aj fyzicky skrze naše priateľstvá a vzťahy v cirkvi. V roku 2000 sme sa spolu zosobášili a od tej doby až do dnešného dňa sme súčasťou Armády Spásy a služby v tejto cirkvi. V roku 2002 sme sa stali kadetmi a nastúpili sme cestu vzdelávania sa v Armáde Spásy, aby sme sa mohli stať dôstojníkmi na plný úväzok. Pracovali sme v Armáde Spásy ako hudobníci, ale našou túžbou bolo pracovať v duchovnej službe a preto sme mali túžbu ísť a študovať ďalej. Bolo obdobie keď som mal v jednom čase štyri zamestnania. Ale napokon som sa rozhodol že budem pracovať a slúžiť iba v Armáde Spásy.  V tomto čase som ja pracovala v kadetskej škole vo Fínsku, kde som vyučovala spev a chválu. Jeden z dôstojníkov sa ma spýtal či by sme nechceli ísť študovať na kadetskú školu, tak sme samozrejme súhlasili a začali štúdium. Neskôr po ukončení školy sme dostali prvé poverenie a boli sme vyslaný do Českej republiky. Pred týmto poverením sme slúžili aj v zbore v Petrohrade a takisto vo Fínsku. Takže oficiálne prvé mesto ktoré sa stalo našim dočasným domovom bolo mesto Krnov.

IMG_20161216_214144

 Pre mňa hovorí Inna, bola v Krnove služba kde som naozaj zakúšala samé dobré veci zo svojim Bohom. Bola to skúška dobrom, nie ohňom ale dobrom. Podmienkou našej služby ale bolo to, že budeme slúžiť bez prekladateľa, takže našou úlohou na začiatku bolo naučiť sa Český jazyk a to tak aby sme mohli komunikovať, kázať a slúžiť v tomto jazyku. Začali sme chodiť do školy v Krnove, kde sme sa od základov učili český jazyk. V začiatkoch nám samozrejme naše kázania prekladali na ústredí v Prahe. Po čase nám našu češtinu títo prekladatelia pochválili slovami, „vaša čeština je úžasná!“. Avšak v ruskom jazyku keď niekto povie že to je „úžasné“, tak tým myslí že to je veľmi škaredé alebo zlé. Takže sme boli prekvapení a zdesený zároveň. Avšak neskôr sme počúvali vo chválach a modlitbách o tom že Boh je úžasný a vtedy sme porozumeli že to je niečo dobré, pozitívne takže sme boli šťastní. Napríklad aj čerstvý chlieb sa v ruštine prekladá ako tvrdý chlieb, tak v začiatkoch sme museli porozumieť týmto zmenám vo význame slov.  Za pol roka učenia sa českého jazyka sme boli schopný samostatne kázať bez prekladov kázní z ústredia.  Po troch rokoch v Česku sme dostali nové poverenie a tím novým miestom bola Moskva. Mali sme na starosť kadetov v škole a tiež kandidátov na kadetov. V Česku sa nám narodil syn Alexej takže Inna sa musela venovať väčšinu času malému synovi a Vitalie cestoval po piatich krajinách, kde mal rozhovory s kandidátmi na kadetov školy Armády spásy.  Ďalšie poverenie v roku 2009 nás priviedlo do Rumunska. Na tomto mieste sme prežívali zaujímavé obdobie, pretože ja som dostal vízum k tomu aby som mohol pracovať v Rumunsku, ale Inna musela čakať na vízum až 6 mesiacov. Takže som cestoval do práce v Rumunsku a odtiaľ domov do Moldavska v rôznych intervaloch, tak aby som bol so svojou rodinou.  V tomto čase som mala sen ktorý ma inšpiruje v mojej službe dodnes. V tom sne sme sa dostali do situácie kde sme sa blížili k smrti, nebolo žiadneho úniku pred smrťou. Prvý verš ktorí som po prebudení mala na mysli bolo z listu Rimanom.

 Lebo každý, kto bude vzývať meno Pánovo, bude spasený.

               Rímskym 10:13  

 Uvedomila som si že to je varovanie a nie len pre môj život. Verím že keby som v tom sne volala na Ježiša, bola by som zachránená. Stredom mojej viery, centrom môjho života je to aby som kázala iba o Ježišovi. Pretože ten kto bude vzývať Jeho meno, bude zachránený. Viem že moje miesto tu na zemi je iba dočasné, verím že môj domov je v nebi a chcem naplniť zámer Boží v mojom živote.  V roku 2011 sme dostali opäť ďalšie poverenie do Moldavska kde sme ostali ďalšie štyri roky.  Po tomto čase sme prišli na Slovensko do Bratislavy. Verím že toto povolanie prišlo od Boha. Našou službou a cieľom je to aby sme pásli ovečky, zachraňovali stratených ľudí, kázali zvesť o Ježišovi. Avšak verím že je dôležité aby sme sa dostatočne venovali aj tým ktorých nám daroval Boh, manželovi a našim deťom. Viem že Boh nám všetko potrebné pridá a to prirodzeným spôsobom. Tu na Slovensku Armáda Spásy začína svoju prácu a chceme ju dostať do rovnováhy, aby sociálna aj duchovná práca rástla ruka v ruke.